Sú chvíle, kedy šport prestáva byť len o góloch, bodoch či taktických pokynoch, a mení sa na javisko plné čistých emócií, hlbokej vďaky a vzájomného rešpektu. Presne takéto obdobie momentálne prežíva celá naša žlto-modrá rodina, pretože prichádza moment, ktorý sa nepíše ľahko. Z chlapca, ktorý pred rokmi s obrovským odhodlaním prvýkrát vstúpil do našej šatne, vyrástol na košickej palubovke muž, líder a neskutočný futsalový drahokam. Hráč, ktorý na chrbte hrdo nosil číslo 21 a s neuveriteľnou ľahkosťou, dravosťou, no predovšetkým s nesmiernou pokorou písal históriu nášho klubu od mládežníckych kategórií až po tie najdôležitejšie mužské extraligové bitky. Kdekoľvek sa objavil, priniesol na palubovku vášeň, pre ktorú tento šport tak milujeme, a svojou hrou dokázal strhnúť nielen celú kabínu, ale aj zaplnené tribúny.
Dnes stojí tento výnimočný talent na prahu novej, veľkej zahraničnej kapitoly a hoci mu celým srdcom prajeme ten najjagavejší úspech, lúčenie prináša obrovskú vlnu emócií. Zanecháva za sebou hlbokú stopu, nezmazateľné spomienky na triumfy, ktoré navždy zostanú zapísané v kronike klubu, a prázdne miesto v šatni, ktoré sa bude len veľmi ťažko zapĺňať. Ako sám vníma svoju doterajšiu spoločnú jazdu, čo pre neho znamenala žlto-modrá rodina a aké posolstvo chce zanechať mladým generáciám, ktoré v ňom vidia svoj veľký vzor? Posaďte sa a začítajte sa do mimoriadne úprimného, otvoreného a dojemného rozhovoru s človekom, ktorý u nás nechal kus svojho srdca a ktorého meno bude navždy späté s našimi farbami – Matúš Palfi.
Keď sa obzrieš späť, s klubom Podpor Pohyb Košice si prešiel obrovský kus cesty od mládežníckych kategórií až po mužskú extraligu. Ktorý moment z tejto spoločnej jazdy považuješ za ten najvýnimočnejší?
Je veľmi náročné vybrať iba jeden moment, pretože pre mňa bola výnimočná každá možnost nastúpiť na palubovku v drese Podpor Pohyb Košice a hlavne každá chvíľka s ľuďmi, ktorí patria do našej žlto-modrej rodiny. Ak by som však mal vyzdvihnúť jeden moment priamo z palubovky, určite by to bol môj debut v mužskej extralige proti MIBA Banská Bystrica ešte v hale v Šaci. Bol to nádherný zápas. Fanúšikovia si prišli na svoje, pretože sme súperovi nastrieľali štrnásť gólov, no pre mňa mal tento duel ešte oveľa väčší význam – práve tam sa začala moja cesta v mužskom futsale.
Do zápasu som nastúpil ako 16-ročný v základnej štvorici, čo som vôbec nečakával, keďže futsalu som sa v tom období aktívne venoval len približne dva mesiace. O to viac si vážim dôveru trénera Ričiho Bača, ktorý mi dal takúto príležitosť. Zároveň ďakujem spoluhráčom, ktorí ma počas celého zápasu podržali a pomohli mi cítiť sa na ihrisku sebavedomo. Ako krásna bodka za týmto debutom prišiel aj môj prvý extraligový gól. Ten pocit sa slovami opisuje len veľmi ťažko a zostane mi v pamäti navždy.
Získal si s klubom titul v U17 aj dvakrát v U20, trikrát si hral finále extraligy a dvakrát finále Slovenského pohára. Ktorý z týchto úspechov ťa stál najviac síl a na ktorý si najviac hrdý?
Úprimne si myslím, že každý z týchto úspechov stál rovnako veľa síl, pretože som sa vždy snažil dať do hry úplne všetko. Na každý z nich som hrdý rovnako a neviem si vybrať len jeden, pretože za každým z nich stojí iná, no mimoriadne výnimočná cesta. Všetky úspechy však spája to, že sme mali skvelú partiu ľudí s rovnakým cieľom a obrovským odhodlaním niečo dosiahnuť. Ak by som hneď mal vypichnúť jednu vec osobne, najviac si vážim, že som tie momenty mohol zdieľať so svojím najlepším kamarátom a v juniorských kategóriách aj kapitánom Matúšom „Kurom“ Kurucom.
V klube si futsalovo aj ľudsky rástol pod vedením našich trénerov. Je nejaká konkrétna rada alebo herná myšlienka, ktorú si od nich odnášaš a ktorá ťa najviac posunula vpred?
Každá rada alebo myšlienka bola pre mňa užitočná a vo futsalovom prostredí sa stále mám čo učiť. Osobne si myslím, že najviac mi pomohol Tonko Brunovský. Vďaka nemu som dokázal vypustiť z hlavy negatívne myšlienky a frustráciu z predchádzajúcich situácií, ktoré ma zväzovali a nedovolili mi plne sa sústrediť na výkon. Takže veľké ďakujem patrí aj našej fľaši s nakresleným smajlíkom, ktorá mi v tom pomáhala. Teraz si ho už budem musieť kresliť sám.
Futsalová kabína je často ako druhá rodina. Čo ti bude z tej našej košickej chýbať úplne najviac?
Úprimne mi bude chýbať všetko a všetci – od spoluhráčov, fanúšikov, realizačného tímu a vedenia cez deti z akadémie až po všetkých, ktorí sú súčasťou našej žlto-modrej rodiny. Tento klub mi dal množstvo spomienok, skúseností a ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem. Verím, že sme sa stali dobrými priateľmi, a to nezmizne ani vtedy, keď už nebudeme tak často spolu. Vždy, keď sa vrátim, sa budem na všetkých veľmi tešiť a navždy budem v srdci žlto-modrý.
Tvoj nesporný talent ťa teraz posúva do Poľska, kde ťa čaká kvalitná a náročná súťaž. S akými očakávaniami a osobnými cieľmi odchádzaš do tejto novej zahraničnej kapitoly?
Mal som pocit, že už nastal správmaný čas posunúť sa ďalej. Očakávam, že poľská liga bude veľmi fyzická, náročná a rýchla, na čo si budem musieť rýchlo zvyknúť a aklimatizovať sa. Teším sa však na túto novú výzvu, pretože verím, že ma ako hráča posunie vpred. Mojím cieľom je dokázať, že na to mám, vybojovať si svojimi výkonmi priestor na palubovke a pomôcť Widzewu vrátiť sa medzi poľskú elitu, kam nepochybne patrí.
Pre mnohých mladých chlapcov u nás v klube si sa stal vzorom. Čo by si poradil mladým talentom, ktorí chcú na sebe pracovať tak ako ty a vybojovať si podobnú šancu v zahraničí?
Veľmi si vážim, že som pre niekoho vzorom. Dodáva mi to ešte väčšiu motiváciu, no zároveň aj väčšiu zodpovednosť, aby som išiel príkladom. Myslím si, že najdôležitejšie je robiť veci naplno každý jeden deň, aj keď to nie je vždy jednoduché alebo zábavné. Talent je jedna vec, ale bez práce a disciplíny sa človek nikam neposunie.
Dôležité je nebáť sa robiť chyby, pretože práve z nich sa človek naučí najviac. Zároveň treba mať trpezlivosť, lebo výsledky neprídu hneď. Je to náročná cesta a ak chce niekto niečo dosiahnuť, musí byť ochotný vystúpiť zo svojho komfortu, pretože bez toho to jednoducho nejde. Mladým chalanom by som poradil, aby si vážili každú tréningovú jednotku, počúvali trénerov a snažili sa byť lepší ako včera, nie lepší ako niekto iný. A hlavne, aby si verili – bez zdravého sebavedomia je veľmi ťažké sa presadiť.
Ako by si jednou vetou opísal to, čo pre teba pôsobenie v klube Podpor Pohyb Košice znamenalo?
Bola to pre mňa cesta, na ktorej som vyrástol ako hráč aj ako človek, a navždy vo mne zostane zapísaná ako miesto, kde to celé začalo.
Na záver ti nechávam úplne voľný priestor. Tu je miesto na tvoje vlastné slová a akýkoľvek odkaz, ktorý by si chcel zanechať spoluhráčom, kamarátom z kabíny, trénerom, vedeniu klubu alebo fanúšikom, ktorí ťa celú túto dobu podporovali a boli súčasťou tvojej cesty v klube Podpor Pohyb Košice.
Ahojte, podporáci! Veľmi si vážim každého, kto to dočítal až sem. Na záver by som sa chcel úprimne poďakovať každému, kto bol súčasťou mojej cesty v Podpor Pohyb Košice. Spoluhráčom za všetky spoločné chvíle na palubovke aj mimo nej, trénerom za dôveru, trpezlivosť a všetko, čo ma naučili, realizačnému tímu a vedeniu za vytvorené podmienky a fanúšikom za neuveriteľnú podporu, ktorú som cítil v každom zápase. Veľké poďakovanie patrí aj deťom z akadémie, pretože práve ony sú budúcnosťou tohto klubu.
Tento klub mi nedal len futsalové skúsenosti, ale aj priateľstvá na celý život a množstvo chvíľ, na ktoré nikdy nezabudnem. Práve tu som vyrastal nielen ako športovec, ale aj ako človek. Som hrdý, že som mohol byť súčasťou tejto žlto-modrej rodiny a reprezentovať naše mesto. Odchádzam za novou výzvou, ale nie preto, že by som zabudol, odkiaľ som vyšiel. Podpor Pohyb Košice bude mať vždy špeciálne miesto v mojom srdci, pretože práve tu sa začal môj futsalový príbeh.
Verím, že naše cesty sa ešte veľakrát stretnú a mojím veľkým snom je, aby som sa raz do tejto haly vrátil opäť ako hráč v košickom drese. Nie je to koniec, ale začiatok novej kapitoly. Aj keď ma teraz čaká nová cesta, Podpor Pohyb budem naďalej poctivo sledovať, držať mu palce a tešiť sa z každého úspechu, pretože tento klub bude navždy mojou súčasťou. Ďakujem za všetko a držím palce, aby klub aj naďalej napredoval a prinášal radosť všetkým, ktorí žijú žlto-modrými farbami.
Raz žlto-modrý, navždy žlto-modrý! 💛💙
Futsalový svet sa netočí len okolo palubovky, svetiel a záverečného klaksónu. To, čo robí klub skutočným klubom, sú putá, ktoré vznikajú v prachu tréningov, v tichu pred zápasom a v hrme spoločných osláv. Matúš Palfi odchádza, no v Košiciach po ňom nezostáva len prázdne miesto v šatni a dres s číslom 21 visiaci na klinci. Zostáva tu príbeh chlapca, ktorý rástol spolu s klubom, a klubu, ktorý rástol spolu s ním. Každý vybojovaný gól, každé jedno objatie po vyhratom zápase a každá sekunda strávená v našich farbách vpísali jeho meno hlboko do identity Podpor Pohyb.
Lúčenia bývajú ťažké, no toto v sebe nesie hrdosť, ktorá prevyšuje akýkoľvek smútok. Vidieť vlastného odchovanca, ako s pokorou a obrovským rešpektom v očiach mieri do silnej zahraničnej ligy, je tou najkrajšou odmenou pre všetkých, ktorí mu na tejto ceste podali pomocnú ruku. Matúš dokázal, že sny sa neplnia náhodou, ale tvrdou prácou, disciplínou a srdcom, ktoré človek vloží do každého jedného striedania. Odchádza ako veľký talent, no pre nás zostáva predovšetkým skvelým človekom, priateľom a vzorom pre každé jedno dieťa, ktoré dnes v našej akadémii prvýkrát zaväzuje šnúrky na teniskách.
Hovorí sa, že človek môže odísť z klubu, ale klub nikdy neodíde z človeka. Keď Matúš hovorí o svojom sne vrátiť sa raz domov a znova si obliecť košický dres, nie sú to len zdvorilostné frázy – je to sľub chlapca, ktorý nezabudol, odkiaľ vyšiel a kde našiel svoju futsalovú rodinu. Brány našej haly pre neho zostanú navždy otvorené a tribúny budú naďalej s napätím sledovať každý jeho krok na poľských palubovkách. Matúš, ďakujeme za všetko, čo si pre žlto-modré farby urobil, za každú emóciu a každú kvapku potu. Tvoj príbeh sa nekončí, iba otvára novú, fascinujúcu kapitolu. Šťastnú cestu, naša dvadsaťjednotka.
