Vo svete detského športu sú chvíle, ktoré si deti pamätajú celý život – prvý gól, prvý potlesk, prvý pocit, že niekam patria. No za týmito momentmi často stojí niekto výnimočný. Niekto, kto vidí viac než len loptu na palubovke, vidí potenciál, radosť a čistú detskú vášeň. Tým niekým je tréner. A medzi tými, ktorí túto úlohu berú srdcom, jedno meno vyniká – Tomáš Gajdoš.
Tomáš žije futsalom. Nie ako prácou, ale ako poslaním. Každý tréning je pre neho novou možnosťou ukázať deťom krásu pohybu, silu tímového ducha a dôležitosť nikdy sa nevzdať. V nasledujúcich riadkoch odhalíme, ako sa k tejto ceste dostal, čo ho pri práci s deťmi napĺňa, a prečo verí, že futsal môže formovať nielen športovcov, ale aj charakter.
Ako si sa dostal k trénovaniu detí?
Vzniklo to tak nejako spontánne. Na jednom pracovnom stretnutí ohľadom spustenia akadémie sme sa s trénerom A-mužstva, Richardom Bačom len pozreli na seba – a viac-menej bolo rozhodnuté aj bez slov.
Ako vyzerá bežný tréning s deťmi?
Tréningy mávame dvakrát do týždňa. Chalani aj baby už vedia, že začíname 15-minútovou rozcvičkou. Potom si v dvojiciach vezmú loptu a trénujeme rôzne prihrávky a spracovanie lopty podrážkou – čo je vo futsale extrémne dôležité. Nasledujú cvičenia zamerané na techniku, streľbu, obratnosť aj výbušnosť. No a na záver, samozrejme, nesmie chýbať samotná hra. Tú by mi neodpustili. 😄😄
Čo ťa na tom najviac baví?
Najviac ma baví vymýšľať stále niečo nové a atraktívne, čo deti vtiahne do tréningu. Odmenou za túto snahu je ich radosť, odhodlanie a najmä ten moment, keď za mnou prídu a úprimne povedia, že sa im dnešný tréning páčil a už sa tešia na ďalší.
Aká je hlavná myšlienka alebo poslanie vašej akadémie?
Naším cieľom je pritiahnuť deti k tomuto dynamickému športu už od útleho veku, aby bol futsal pre nich hlavnou športovou cestou. Dlhodobo chceme vychovať hráčov pre naše mládežnícke kategórie U15, U17 a U20. Ale tam to nekončí – ak budú na sebe neustále pracovať, verím, že niektorých z nich uvidíme aj v A-mužstve, prípadne v reprezentácii.
Čo by si bol rád, keby si deti z akadémie odniesli – nielen ako športovci, ale aj ako ľudia?
Mojou filozofiou je predovšetkým tímovosť. Snažím sa im od začiatku ukázať, že jednotlivec nie je dôležitejší než celý tím. Každý má v tíme svoje miesto a spoločne dosiahneme viac. Verím, že túto hodnotu využijú aj v živote. Mám na to jednu obľúbenú vetu: „Môžete mať najlepšie a najrýchlejšie auto na svete, ale ak vám chýba volant…“
Chcel by som, aby si z akadémie odniesli aj „bojového ducha“ – nevzdať sa za žiadnych okolností.
Aké hodnoty alebo princípy sa snažíte deťom v akadémii odovzdať?
Ako som už spomenul, je to tímovosť. Okrem toho kladieme dôraz na pracovitosť – lebo len poctivou a tvrdou prácou sa môžu posúvať vpred. Talent dnes už nestačí. Kto chce niečo dosiahnuť, musí robiť niečo navyše. Učíme ich, že sa nemajú báť hrať – môžu pokaziť prihrávku, stratiť loptu, ale musia okamžite zabojovať. A v neposlednom rade – budujú si tu kamarátstva na celý život.
Ako spoznáte, že dieťa má športový alebo futsalový talent?
U niektorých detí vidno talent už po pár tréningoch, ale nie je jednoduché to presne definovať. Každé dieťa totiž „dozrieva“ športovo v inom veku. To, že teraz trošku zaostáva, neznamená, že o pár mesiacov alebo rokov nepredbehne ostatných. Treba s nimi mať trpezlivosť a nevzdať to. Vieme, že nie z každého bude špičkový futsalista, ale ak ich to baví, budeme ich podporovať na 100 %.
Čo podľa teba robí z dieťaťa potenciálneho hráča – sú to zručnosti, prístup alebo niečo iné?
Bude to kombinácia viacerých faktorov. Ako som spomínal vyššie, samotný talent už nestačí. Je potrebné k nemu pridať tvrdú prácu – na tréningoch aj mimo nich. Mať svoje sny a ísť cieľavedome za nimi. Hlavnou prioritou u týchto detí však je, aby ich futsal bavil. Aby chodili na tréningy s chuťou – pretože chcú, a nie preto, že musia.
Ako vnímaš detskú súťaživosť počas tréningov? Skôr sa porovnávajú, alebo si to len užívajú ako hru?
Deti sú prirodzene súťaživé – to je fakt. Vidíme to na každom tréningu. Povzbudzujú sa, kričia, hecujú. Snažíme sa to udržať v rámci zdravej súťaživosti, pretože ak to prekročí hranicu, môžu vzniknúť zbytočné konflikty. Nechceme, aby sa porovnávali medzi sebou, ale aby každý išiel svojou cestou a robil pokrok vlastným tempom.
Čo by si odkázal rodičom, ktorí uvažujú, či prihlásiť dieťa do vašej akadémie?
Mohli by sme vymenovať množstvo dôvodov, prečo si vybrať práve našu akadémiu, ale najlepšie je prísť a zažiť to na vlastnej koži. Lepšie raz zažiť ako desaťkrát o tom počuť. Poviem vlastný príklad – keď som ako 20-ročný prišiel na prvý tréning TTR Košice (dnes RCS Košice), zostal som pri futsale dodnes. 😊
Rozhovor s Tomášom Gajdošom nie je len pohľadom do zákulisia futsalovej akadémie. Je predovšetkým pripomenutím, že v športe – a zvlášť v detskom, je dôležitejšie než výsledky to, čo zostáva v srdciach. Radosť z pohybu, iskra v očiach, túžba vyskúšať to znova, aj keď to nevyšlo. A práve tieto chvíle Tomáš vo svojich tréningoch cielene vytvára. Nie preto, že musí, ale preto, že to cíti ako svoje poslanie.
V dobe, keď sú deti často pod tlakom výkonu, porovnávania a hodnotení, ponúka jeho prístup vzácnu protiváhu, bezpečný priestor, kde môžu byť samy sebou. Kde sa môžu mýliť, skúšať, zabávať sa, no zároveň rásť. Kde sa učia, že aj keď sú na palubovke len deti, môžu sa cítiť ako súčasť niečoho väčšieho. Nie je to len o futsale, ale o dôvere, priateľstve, úcte a spolupatričnosti. O veciach, ktoré v živote znamenajú viac než trofeje.
Ak hľadáte miesto, kde sa z malých krokov rodia veľké príbehy, kde sa dieťa stáva súčasťou tímu, ale zároveň zostáva samým sebou, možno ste ho práve našli. Podpor Pohyb Košice nie je len futsalová akadémia, je to živý priestor plný energie, kamarátskej atmosféry a detskej radosti z hry. A práve pod vedením Tomáša Gajdoša a jeho pomocných trénerov (Riško Matis, Miro Ivan, Lukáš Vaculík, Vivien), priamo na palubovke, tu deti objavujú nielen lásku k futsalu, ale aj silu vytrvalosti, hodnotu tímu a chuť pracovať na sebe. A ako sám Tomáš hovorí, nikdy nie je neskoro začať. Lebo každý správny krok sa počíta. Lebo tu sa neformujú len hráči, tu rastú ľudia.
