Peter Kozár je meno, ktoré v slovenskom futsale netreba predstavovať. Dlhoročný kapitán reprezentácie, účastník historického európskeho šampionátu a jeden z tých, ktorí tento šport na Slovensku posúvali vpred, keď ešte len naberal formu. Jeho meno je späté s viacerými klubmi doma i v zahraničí, no najmä s nezameniteľným futsalovým rukopisom a oddanosťou tímu.
Rozprávali sme sa o jeho futsalových začiatkoch, kľúčových momentoch kariéry, výnimočných zápasoch, ale aj o tom, čo pre neho znamená klubová vernosť, fanúšikovia či reprezentačný dres. Nechýba ani osobnejší pohľad a jedna nečakaná výmena športovej identity…
Ako si sa dostal k futsalu? Bol to vždy tvoj hlavný šport, alebo si mal na začiatku iné športové ambície?
K futsalu som sa dostal cez stredoškolskú futsalovú ligu, mestskú ligu a miniligu, kde som hrával už od 15–16 rokov. Tam som sa postupne dostal do povedomia.
Ktorý bol tvoj prvý klub a aké máš naň spomienky?
Môj prvý klub v najvyššej futsalovej lige bol RCS Košice. Spomínam si naň len v tom najlepšom – boli to krásne a nezabudnuteľné časy, ktoré odštartovali moju futsalovú kariéru. Som za to veľmi vďačný.
Aký bol najťažší zápas, ktorý si kedy odohral? Čo ho robilo takým náročným?
Ťažko vybrať jeden konkrétny zápas. Viackrát to boli veľmi náročné duely, či už v boji o titul na Slovensku alebo v Česku, kde som pôsobil. Nasledovali ťažké zápasy v Lige majstrov proti špičkovým klubom. A potom reprezentácia – kvalifikácie sú vždy nesmierne náročné, no zvládli sme ich a nasledovali zápasy na majstrovstvách Európy.
Ako vnímaš pôsobenie v Podpor Pohyb Košice po osobnej stránke? Cítiš sa tam futsalovo aj ľudsky doma?
Je to špeciálne pôsobenie – viac som klubu fandil, ako som mohol priamo pomôcť na ihrisku. No žijem s klubom, podporujem ho a som rád, že som jeho súčasťou. Boli aj chvíle, keď som si s chlapcami zahral súťažný zápas, a mrzí ma, že som nemohol nastúpiť vo finále.
Čo považuješ za svoj doteraz najväčší úspech v kariére?
Za približne 20-ročnú kariéru som zažil veľa úspechov – individuálnych aj tímových, na klubovej aj reprezentačnej úrovni. Najväčším úspechom bol Európsky šampionát, kde sme ako tím uspeli herne aj výsledkovo.
S akými očakávaniami a cieľmi ste odchádzali do Holandska na ME 2022?
Našim cieľom bolo ukázať sa v čo najlepšom svetle na našom prvom šampionáte a myslím si, že sa nám to podarilo. Samozrejme, v štvrťfinále boli Španieli nad naše sily.
Foto: FutsalSlovakia
Bol to prvý veľký turnaj pre Slovensko – ako ste to prežívali v tíme počas turnaja? Aká bola atmosféra v kabíne?
Užívali sme si každú jednu chvíľu – na tréningoch, v zápasoch, aj počas spoločných programov. Jediné, čo chýbalo, boli diváci, ktorí by zápasom dodali energiu. Žiaľ, pandemické opatrenia to vtedy neumožnili.
Zápas so Španielskom v štvrťfinále bol veľká výzva. Ako si ho osobne prežíval a čo si z neho odniesol do ďalšej kariéry?
Bola to pre nás veľká škola. Vedeli sme, že nás čaká súper najvyššieho levelu, a nezostávalo nám nič iné, len sa im snažiť vyrovnať a nebáť sa hrať. Najviac som obdivoval ich pokoj, trpezlivosť a kontrolu nad hrou.
Teraz trochu na odľahčenie – keby si mohol na jeden deň vymeniť život s akýmkoľvek športovcom na svete, kto by to bol a prečo?
Zaujímavá otázka. Nenapadá mi konkrétne meno, ale asi by to bol Roger Federer. Tenis je šport, ktorý sa väčšinou hrá v príjemnom počasí, cestujete po celom svete, všetko máte vo vlastných rukách a môžete si život naplno užívať.
Na záver – fanúšikovia vás podporujú v každom zápase. Čo pre teba znamená ich podpora a aký odkaz by si im chcel poslať?
Košice majú skvelých fanúšikov, ktorým som nesmierne vďačný za ich podporu. Patrí im VEĽKÉ ĎAKUJEM.
Foto: FutsalSlovakia
Peter Kozár nie je len kapitán na papieri – je kapitán v srdci, myslení aj konaní. Jeho kariéra je plná momentov, ktoré z neho urobili výnimočného futsalistu, ale aj človeka, ktorý nikdy nestratil kontakt s tímom, fanúšikmi ani hrou samotnou. Vždy šiel príkladom, pracoval naplno, nehľadal výhovorky a keď nemohol pomôcť priamo na palubovke, pomáhal inak – ako podpora, ako motivátor, ako človek, ktorý žije s tímom v každej situácii.
Jeho pôsobenie v klube, reprezentácii aj na medzinárodnej scéne zanechalo stopu, ktorá tu zostane ešte dlho. Nie je to len o tituloch, góloch či štatistikách – je to o príbehu človeka, ktorý futsalu venoval celý svoj život. O hráčovi, ktorý dokázal svojím prístupom motivovať nielen spoluhráčov, ale aj fanúšikov a mladých športovcov. A hoci jeho prítomnosť na ihrisku môže byť dnes už menej častá, jeho význam pre tím a futsal ako taký zostáva nezmenený. Peter Kozár je a zostane symbolom oddanosti, vernosti a srdca pre hru, ktorá mu dala všetko – a ktorú on nikdy neprestal vracať späť.
Táto séria futsalových rozhovorov nebola len zbierkou odpovedí. Bola to mozaika ľudských príbehov, ktoré vznikli vďaka jednému klubu – Podpor Pohyb Košice. Každý riadok niesol niečo z duše hráča, niečo zo šatne, niečo z palubovky a často aj niečo, čo dovtedy nebolo nikde povedané nahlas. Rozprával som sa nielen s aktívnymi hráčmi, ale aj s tými, ktorí už možno nie sú na súpiske, no klub stále nosia v srdci. Pridali sa aj ľudia z realizačného tímu, vedenia – tí, ktorí nie sú každý víkend v reflektoroch, ale bez nich by klub nemal tvár, rytmus ani budúcnosť. Boli to rozhovory o víťazstvách, prehrách, rozhodnutiach, ktoré menia smer, aj o chvíľach, keď futsal znamenal viac než len šport. Bolo v nich ticho pred zápasom, šatňa po prehre, smiech z ciest, vôňa haly aj neuveriteľná energia, ktorú cítiš len vtedy, keď si súčasťou niečoho skutočného. Niektoré odpovede boli krátke, iné dlho dozrievali – ale každá z nich bola dar. A ja som za ne nesmierne vďačný.
A dnes – dnes sa táto kapitola uzatvára. Hráčske rozhovory, ktoré som mal tú česť a radosť tvoriť, sa končia. Nie preto, že by došli emócie, alebo že by futsal stratil svoj hlas – ale preto, že každý jeden hráč, ktorého som oslovil, už svoj príbeh porozprával. Každý odpovedal. Každý otvoril dvere do svojho sveta. A ja to považujem za obrovskú vec. Táto séria napísala svoju poslednú vetu, nie preto, že by nemala čo povedať, ale preto, že povedala všetko, čo mala. A ja ju uzatváram s jedným veľkým ĎAKUJEM.
Ďakujem všetkým, ktorí si našli čas a odpovedali mi. Viem, že ste to často robili medzi tréningami, počas voľných chvíľ alebo v čase, keď ste mohli oddychovať. Niekedy to bola len krátka výmena, inokedy dlhšie rozprávanie – no každé slovo malo váhu. Vaša úprimnosť, otvorenosť a ochota podeliť sa o svoj príbeh pre mňa znamenali viac, než si viete predstaviť. Ďakujem vám za dôveru. Za to, že ste ma pustili dnu. A že ste boli takí, akí naozaj ste – ľudskí, pravdiví.
Veľké ďakujem patrí aj vám, ktorí ste tieto rozhovory čítali. Či ste boli fanúšikmi, spoluhráčmi, rodinou, bývalými hráčmi alebo len náhodnými návštevníkmi – práve vďaka vám malo toto celé zmysel. Vaše reakcie, správy a zdieľania boli obrovským povzbudením. Každý rozhovor mal niekoľko svojich príjemcov, ale všetky spájal jeden tichý odkaz: že slová nie sú len text, keď sa v nich niekto nájde.
A úplne špeciálne poďakovanie patrí Ivke – za to, že sa starala o to, aby sa každý rozhovor dostal medzi vás. Nahadzovanie článkov na Facebook a Instagram nebola len technická vec, bol to posledný krok, aby sa to k vám dostalo.
