Ivana Hernández je tvárou klubovej komunikácie, dušou obsahu a srdcom zákulisia PPKE. Ako marketingová riaditeľka má pod palcom všetko – od vizuálov cez videá až po emócie, ktoré klub sprostredkúva fanúšikom. Okrem toho je aj trénerkou, riaditeľkou tanečného súboru a mamou, no futsal má v jej živote špeciálne miesto – aj vďaka osobnému prepojeniu s prezidentom klubu.
Čo ju k futsalu pritiahlo, čo všetko obnáša jej práca pre klub, ako vyzerá bežný týždeň počas sezóny a aj o tom aký je fanúšik, sme sa s Ivkou porozprávali.
Čím je pre teba futsal výnimočný a čo ťa k nemu pritiahlo?
Od malička ma otec viedol k športu a futbal som milovala – trochu sa naháňať vonku za loptou, ale najmä ho pozerať v televízii. Vyrastala som, aj napriek tomu, že mám dve sestry, skôr v chlapčenskom kolektíve, a tak sa chlapčenské športy stali mojou záľubou. Futbal bol pre mňa číslo jeden a bola som obrovský fanúšik Manchestru United a FC Barcelony. K futsalu ma priviedli kamaráti, s ktorými sme ešte kedysi chodievali na zápasy RCS Košice. Hneď som si tento šport obľúbila – pre jeho rýchlosť a neustálu aktivitu v hre. No a keď ma futsal spojil s mojím manželom, stal sa neoddeliteľnou súčasťou našich životov.
Venovala si sa niekedy aj ty nejakému športu aktívne?
Aktívne sa od malička na vrcholovej úrovni venujem iba tancu. Ako dieťa som však vyskúšala takmer každý šport. Milovala som atletiku – beh, skoky, ale aj bicyklovanie, lyžovanie či snowboarding. Mala som výhodu, že čokoľvek som ako dieťa „chytila do ruky“, to mi šlo, a tým pádom ma to aj bavilo. Výnimkou bolo plávanie – to nemusím dodnes, kvôli studenej vode.
Ako vyzerá tvoj bežný deň v rámci práce pre klub?
Závisí to od toho, v akej fáze sezóny sa nachádzame – či ide o jej začiatok, samotnú sezónu, prestávku alebo letnú prípravu. Najnáročnejšia je práve sezóna, pretože keď v piatok skončí zápas, už musíme pracovať na tom ďalšom. Od pondelka sa začína propagácia, videovizitky, zostavy, a vyvrcholí to piatkovým zápasom. Po ňom nasledujú ďalšie povinnosti ako rozhovory, hodnotenia, video a foto záznamy. Popri mojej druhej práci je to náročné, ale baví ma to. Napĺňa ma totiž robiť viacero rôznorodých vecí, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a posúvajú ma vpred.
Aká je atmosféra v Podpor Pohyb Košice? Funguje to skôr ako rodina, alebo profi tím?
Atmosféra v Podpor Pohyb Košice je jednoznačne rodinná, aj keď samozrejme by sme sa veľmi radi posunuli na profesionálnu úroveň – kto by nechcel? V tomto minoritnom športe je to však náročné, a tak sa okolo neho zvyčajne stretávajú iba srdciari a nadšenci, ktorí to robia preto, lebo futsal milujú. Už len to, že ma chlapci volajú „mama“, hovorí o tom, aká je u nás atmosféra.
Ako pristupuješ k obsahu, ktorý dávaš na Instagram a Facebook – plánuješ si ho dopredu, alebo ideš spontánne?
Určite si obsah plánujem, najmä v sezóne, keď je všetko veľmi rýchle a dynamické. Vtedy je nevyhnutné mať pripravený content plán na jednotlivé dni.
Čo podľa teba na klubových sieťach najviac zaberá – momentky zo zápasu, výsledky, zákulisie, alebo niečo iné?
Určite najviac zaberá zákulisie – hodnotenia, rozhovory s hráčmi a trénermi. Jednoducho to, čo je jedinečné a fanúšikovia si to nevedia nájsť nikde inde.
Čo ťa na tejto práci najviac baví – a čo je naopak najväčšia výzva?
Najviac ma baví tvorba – vymýšľanie obsahu, natáčanie, fotenie. Najväčšou výzvou je však skĺbiť všetky moje povinnosti mamy, manželky, riaditeľky a trénerky tanečného súboru s prácou pre klub – hlavne z časového hľadiska.
Aké to je byť manželkou prezidenta klubu, rozprávate sa doma o futsale, alebo to radšej nechávate za dverami?
Haha. Kým ešte nebol prezidentom klubu, ale hráčom, veľmi veľa sme sa doma o zápasoch rozprávali. Zaujímal ho môj pohľad, myslím, že ho to motivovalo. Pri vzniku akadémie sme veľa riešili, ako veci nastaviť, keďže sama už viac ako 20 rokov riadim podobnú organizáciu, kde pracujem s deťmi a rodičmi. Riadiť takéto niečo nie je jednoduché.
Čo sa týka funkcie prezidenta, tam to niekedy iskrí – máme rozdielne názory. Ale v konečnom dôsledku má voľné pole pôsobnosti, lebo viem, že to robí srdcom a rozumom. Aj keď času má málo, niekedy ho musíme trochu „upratať“ aj v rámci priorít.
Keď ide o rozhodnutia v klube, máš niekedy posledné slovo ty?
Nikdy mi nešlo o posledné slovo – o tom to predsa nie je. Vždy ide o komunikáciu. V oblasti športového marketingu sa stále učím, takže sa často potrebujem uistiť, že to vedenie vidí rovnako. Ale áno, stalo sa už, že som urobila veci po svojom. Najmä v časovom plánovaní si idem podľa seba. A musím povedať, že chlapci vo vedení mi dali v tomto smere takmer voľnú ruku.
Zvykneš chodiť na zápasy pravidelne? Čo pri tom najviac prežívaš – si skôr tichá pozorovateľka alebo vášnivá fanúšička?
Vždy sa na zápasy teším, najmä na tie domáce. Majú neuveriteľný náboj a energiu. Po náročnom týždni ich považujem za skvelý reset. Futsal milujem pre jeho dynamiku a adrenalín. A tiež kvôli tomu, že tu mám množstvo kamarátov – vo vedení, medzi hráčmi i rodičmi z akadémie.
A či som tichá pozorovateľka? To by vedel najlepšie povedať pán prezident. Určite som vášnivá, temperamentná fanúšička, bojujúca za spravodlivosť – v preklade občas nadávam a kričím.
Ivana Hernández je dôkazom, že keď človek robí veci srdcom, dokáže aj v malom športe vytvárať veľké príbehy. Nie preto, že by musel, ale preto, že chce, lebo verí, že každý zápas, každý post na sociálnych sieťach, každé slovo a záber môžu zmeniť pohľad ľudí na futsal. Možno nie okamžite, ale postupne, trpezlivo, s vášňou.
V jej slovách cítiť úprimnosť, nasadenie aj pokoru. V tom všetkom si však stále zachováva ľudskosť – a aj keď sedí za mobilom, v pozadí alebo na tribúne, je jasné, že v klube má nezastupiteľné miesto. Lebo byť súčasťou tímu neznamená len stáť na palubovke, niekedy to znamená byť oporou, ktorá drží veci pohromade, aj keď to navonok nevidno.
A možno práve to robí z Ivany nie len marketingovú riaditeľku, ale dušu Podpor Pohyb Košice. Ženu, ktorá verí v silu komunity, význam emócie a krásu športu, ktorý spája. Lebo niekedy netreba kričať, aby bolo počuť, že to, čo robíte, má zmysel.
