Futsal dokáže meniť životy. Pre niekoho je to len rýchly halový šport, pre iného miesto, kde sa znova prebudia sny, ktoré už možno vyzerali, že si dávajú dlhodobú dovolenku.
Aj príbeh Martina Köteleša nezačal pod reflektormi ani veľkými fanfárami – skôr tak po slovensky, nenápadne a spontánne. Jedna pozvánka od kamaráta, jedno „veď príď, uvidíš“ a zrazu stál na palubovke, ktorá mu nenápadne, krok po kroku, začala meniť celý športový smer. A hoci jeho cesta nebola vždy jednoduchá a občas si možno povedal „toto malo byť určite v návode“, dnes je úplne jasné, že futsal si ho našiel v ten správny moment.
V nasledujúcom rozhovore sa ponoríme do sveta mladého hráča, ktorý síce zatiaľ neplní titulky športových portálov, ale zato vyniká tým, čo sa nedá kúpiť ani naučiť za týždeň – pokorou, chuťou rásť a odhodlaním, ktoré sa nevypína ani po náročnom tréningu. Martin rozpráva o svojich začiatkoch, o premiére plnej nervozity, o malých víťazstvách, ktoré formovali jeho charakter, a o veľkom sne, ktorý ho ženie dopredu.
Je to príbeh, ktorý ešte len štartuje, no už teraz v sebe nesie energiu niekoho, kto chce raz patriť medzi najlepších.
Ako si sa dostal k futsalu? Bol to vždy tvoj hlavný šport, alebo si mal na začiatku iné športové ambície?
Odmalička mojím snom bolo hrať futbal na najvyššej úrovni, ideálne za Barcelonu. Ako to však v športe býva, aj mňa dobehli zranenia, a tak som nemohol pokračovať na profesionálnej úrovni. Sny sa však menia a tým aktuálnym je dostať sa do slovenskej futsalovej reprezentácie. K futsalu ma priviedol môj veľký kamarát Richard Slanina, ktorý ma zavolal do U20 Podpor Pohyb Košice.
Pamätáš si svoj prvý kontakt s futsalovou loptou alebo prvý zápas? Aký to bol pocit?
Na úplne prvý dotyk s futsalovou loptou si už nepamätám – bolo to veľmi dávno, pravdepodobne na tréningu s ockom. Pocity z prvého zápasu sú však určite pozitívne. Ako sa hovorí, „padli sme si do oka“.
Ako si prežíval premiéru v drese Podpor Pohyb Košice? Pamätáš si ten moment? Bol si nervózny?
Môj prvý zápas za A-tím Podpor Pohyb Kośice som odohral v Nových Zámkoch minulú sezónu. Bol to pre mňa skvelý moment, keďže som nastúpil po boku Gabriela Ricka a Petra Kozára. Bol som veľmi nervózny, ale tesne pred zápasom mi tréner Richard Bačo povedal pár viet, po ktorých všetok stres opadol.
Aký bol najťažší zápas, ktorý si kedy odohral? Čo ho robilo takým náročným?
Vybrať jeden najťažší zápas je ťažké, každý má svoju náročnosť. Ak by som mal zvoliť jeden, bol by to domáci duel proti Lučencu. Náročnosť vychádzala najmä zo súperovej kvality, ale aj z tlaku hrať takmer pred vypredanou halou.
Čo považuješ za svoj najsilnejší futsalový moment doteraz, resp. najväčší úspech?
V mužskej futsalovej kariére som zatiaľ veľa nedosiahol, no s radosťou spomínam na minuloročnú výhru v U20 lige. Ten pocit bol pre mňa výnimočný.
Keď máš voľný čas mimo futsalu, čomu sa najradšej venuješ? Máš nejaké iné športy alebo koníčky?
Voľný čas trávim najmä s mojou priateľkou, ale popritom sa musím občas učiť aj do školy. Stále hrávam futbal, už len okrajovo, v 5. lige.
Aký je tvoj najväčší futsalový sen? Kam by si to chcel dotiahnuť?
Môj najväčší sen je dostať sa do slovenskej futsalovej reprezentácie. A ak by som mohol snívať ešte ďalej, raz si zahrať aj za Barcelonu.
Čo by si chcel odkázať mladým hráčom, ktorí uvažujú o futsale? Akú radu by si im dal?
Nech sa futsalu venujú naplno, nie len ako doplnkovému športu. Futsal je podľa mňa úžasný v každom smere. Poradil by som im, aby makali na každom tréningu, zápase či turnaji – robia to pre seba a každý chce byť najlepší.
Aký bol tvoj najväčší adrenalínový zážitok, na ktorý nikdy nezabudneš? A je nejaký, ktorý by si si ešte chcel vyskúšať?
Môj najväčší adrenalínový zážitok je trochu vtipný – keď som mal asi 12–13 rokov, utekal som pred svorkou psov. A čo by som ešte chcel zažiť? Určite skok s padákom z lietadla.
Na záver – fanúšikovia vás podporujú v každom zápase. Čo pre teba znamená ich podpora a aký odkaz by si im chcel poslať?
Chcel by som im odkázať, aby chodili na zápasy v takom počte, ako na duel proti Lučencu. Pre nás hráčov je to obrovská pomoc a veľa to pre nás znamená. Aj keď možno každý zápas nevyhráme, sme mladé mužstvo a práve podpora z tribún nás posúva dopredu.
Každý mladý športovec v sebe nosí príbeh – niekedy hlučný a plný veľkých úspechov, inokedy tichý, skromný, ale o to úprimnejší. Martinov príbeh zatiaľ patrí k tým, ktoré sa ešte len píšu, no už teraz v sebe nesie všetko, čo môže prerásť do výnimočnej športovej cesty. Má odhodlanie, pracovitosť aj vnútornú disciplínu, ktorá ho posúva dopredu deň za dňom. A čo je najdôležitejšie – má v sebe lásku k futsalu, ktorá mu nedovolí zastaviť sa.
Je nádherné sledovať, ako sa jeho detské sny postupne menia a naberajú nový smer. Kým kedysi sníval o futbale na najvyššej úrovni, dnes sú jeho ambície pevne zakorenené vo futsale. Zbieranie skúseností, prekonávanie nervozity, či zápasy proti najsilnejším tímom – to všetko v ňom formuje hráča, ktorý vie, čo chce. A tým cieľom je jednoznačne dres so štátnym znakom. Reprezentácia nie je pre Martina len túžbou; je to sen, ktorý v sebe nosí s obrovským rešpektom a motiváciou pracovať viac než včera.
A možno práve to robí jeho cestu tak zaujímavou. Nie trofeje či štatistiky, ale úprimná snaha posunúť sa ku každému kroku, ktorý ho môže priblížiť k národnému tímu. Fanúšikovia v ňom vidia hráča s potenciálom, ktorý môže jedného dňa stáť na palubovke v reprezentácii Slovenska. Ostáva len veriť, že Martin bude pokračovať s rovnakou pokorou a vášňou, a že jeho sny – tie o veľkých zápasoch, hymne pred duelom a štátnom znaku na hrudi – sa raz stanú skutočnosťou. Pretože ak niekto dokáže premeniť sen na realitu, je to hráč, ktorý sa nikdy nevzdáva.
