V sezóne 2022/2023 bol jedným z ťahúňov nášho mužstva, dokopy strelil 14 gólov, z toho 6 v playoff. Je odchovancom košického futsalu a v týchto dňoch sa spolu s Filipom Korčekom nachádza v Maroku, kde reprezentuje Slovensko v seniorskej kategórii, aj keď má iba 21 rokov. Cestu za týmto snom nám priblíži MAREK KURUC.
Marek, na začiatok si dáme jednu klasickú, ako a kedy si sa k futsalu dostal? Čo bola tvoja motivácia vymeniť futbal za futsal?
Palubovku som za trávnik vymenil krátko po mojom prechode zo žiackych kategórií do dorastu. Na veľkom ihrisku som nikdy nevynikal, práve naopak, väčší a silnejší protihráči ma vždy odtlačili od lopty. Ja som sa tešil na zimné turnaje, kde padalo veľa gólov. So Sebastiánom Bačom sme sa poznali už z futbalového prostredia, futsal sme začali hrať v podobnom čase a vytvorili sme silnú dvojku aj mimo ihriska. Rýchlo ma to chytilo, dôležitým faktorom bol určite aj tréner Richard Bačo, ktorý mi vrátil radosť z hry v čase, kedy ma už futbal nebavil. Prakticky už po mojom prvom góle som bol pevne presvedčený, že futsal je pre mňa správna voľba.
Po začiatkoch v juniorských kluboch si si okúsil aj dospelácky futsal, kde to bolo a ako sa ti podarilo adaptovať sa?
Pri mojich začiatkoch som mal tak trochu aj šťastie, pretože seniorský tím Grizzly Futsal Košice (kde som začínal) pôsobil v tom čase v druhej lige. Veľký dôraz bol kladený na juniorský tím do 20 rokov, ktorý patril v tom čase medzi najlepšie na Slovensku. Učil som sa od hráčov ako Martin Péchy, Jakub Kofčák, Tomáš Kuruc, Adam Fedor, Marek Kušnír či Erik Lukáč. Všetci tvorili základ reprezentácie do 19 rokov, boli mojimi prvými vzormi, chcel som byť ako oni. Pomaličky som zbieral skúsenosti aj pri starších hráčoch v seniorskom tíme. Robil som veľa chýb, no bol to prirodzený vývoj, ktorý sa nedá preskočiť. Nie v každom klube je výchova hráčov prioritou aj za cenu horších výsledkov, preto si túto filozofiu v košickom futsale veľmi vážim.
Po tom, čo sme v Košiciach vyhrali juniorskú ligu i pohár, nastal čas na novú výzvu. Ozvala sa Banská Bystrica, ktorá chcela vyskladať tím s veľkým potenciálom do budúcnosti a ja som mal byť jeho súčasťou. Človek mieni, príroda mení, a tak som kvôli pandémii neodohral v MIBE ani jednu kompletnú sezónu.
Po pôsobení v Banskej Bystrici si sa vrátil do Košíc do nového projektu Podpor Pohyb. S akými očakávaniami si prichádzal, čo sa z toho naplnilo a čo naopak nie?
V danom období bolo veľmi náročné čokoľvek sľúbiť. Všetko sa točilo okolo koronavírusu a nikto nevedel, ako bude situácia vyzerať o týždeň či o dva. Nechcel som sa preto púšťať do nejakého dobrodružstva mimo domova a nový projekt v Košiciach uzrel svetlo sveta v pravej chvíli. Už od prvých rozhovorov s manažérmi klubu som vedel, že pri správnom nastavení máme potenciál na to, aby sme spolu dosiahli veľké výsledky a postupne vrátili košický futsal na vrchol ako za čias RCS či PKP.
„Nultý“ rok sme si ešte len budovali renomé v miestnych ligách, v prvej extraligovej sezóne nám tesne ušla medaila. Tentoraz to už vyšlo a dostali sme sa až do finále, moje ciele sú však ešte vyššie. Keďže som už nestihol vyhrať pre Podpor Pohyb juniorskú ligu v mojej poslednej mládežníckej sezóne, mojím snom ostáva naďalej majstrovský titul v žltomodrých farbách. Košickí fanúšikovia by si zaslúžili vidieť v zmodernizovanej hale ligu majstrov.
Zahrať si finále slovenskej Niké Futsal Extraligy musel byť zážitok, ktorý si zapamätáš na celý život, ako sa ti hralo, cítil si nervozitu alebo ju prekonala chuť zvíťaziť?
Naše prvé finále bolo špecifické, pretože sme nemali čo stratiť. Proti Lučencu sme boli v pozícii outsidera, prehrali sme s nimi oba vzájomné zápasy v základnej časti. Ľudia možno očakávali rýchlu prehru v troch zápasoch, my sme si však nechali naše najlepšie výkony na záver sezóny. Vo finálovej sérii som sa cítil veľmi dobre, počiatočnú nervozitu nahradila snaha sa ukázať v čo najlepšom svetle a reprezentovať svoj klub. Stále však mrzí štvrtý finálový zápas, kde sme v Šaci viedli o dva góly, no aj tak sme ho nedokázali doviesť do úspešného konca. Lučenec vyhral zaslúžene, no už teraz sa teším na naše zápasy v nasledujúcej sezóne. Máme im čo vracať.
V týchto dňoch sa nachádzaš v Maroku, ako sa Tvoja reprezentačná cesta začala a kde všade Ťa futsal zavial?
Začala sa v marci 2017, kedy som debutoval v prípravnom zápase proti Česku. Odvtedy ich pribudli desiatky od kategórie U17 až po debut v „áčku“ proti Rakúsku. Najviac sa mi do pamäte zapísali olympijské hry mládeže do 18 rokov v argentínskom Buenos Aires, kde sme obsadili 7. miesto. Len tesne nám ušiel postup medzi osem najlepších na EURE do 19 rokov, nezabudnuteľné je aj celkové víťazstvo na turnaji v chorvátskom Poreči. Z novších spomienok sú to akademické majstrovstvá sveta a zápas proti Brazílii alebo finále proti Argentíne na turnaji vo Francúzsku. Vďaka futsalu som dostal jedinečnú možnosť precestovať svet, spoznať iné kultúry a rozšíriť si nielen športové obzory. Hral som proti hráčom svetovej kvality a spoznal neuveriteľné množstvo ľudí, ktorí ostanú mojimi priateľmi až do konca života.
Seniorská reprezentácia je už ale o niečom inom. S akými cieľmi sa do nej zapájaš?
S jedlom rastie chuť a podobné zážitky motivujú každého chcieť ešte viac, trénovať ešte viac, byť ešte lepším, dať viacej gólov. Reprezentačný dres je vždy odmenou a každá sekunda v ňom ma napĺňa hrdosťou. Vidieť a mať možnosť trénovať s hráčmi, ktorých zvyčajne vidím iba v televízii, je neopísateľný pocit, ktorý by som doprial každému. Maximálna bojovnosť a odhodlanie sú v reprezentácii povinnosťou, no na najvyššej úrovni už vstupuje do hry viacero faktorov. Kvalita hráčov, taktická pripravenosť, profesionálny prístup, ale i mentálne nastavenie. Žiadne výhovorky nepripadajú v úvahu, hráč potrebuje byť komplexne pripravený, fyzicky i psychicky. Dostať sa do seniorskej reprezentácie je veľmi ťažké, no udržať sa v nej dlhodobo je ešte ťažšie, preto si vážim každú jednu šancu od trénerov a budem sa ju snažiť využiť naplno. Hovoriť o dlhodobých cieľoch by bolo ešte naivné, snažím sa stúpať malými krokmi.
Aké sú tvoje futsalové sny, čo by si chcel v kariére dosiahnuť?
Svoje futsalové sny si už plním každý jeden deň. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporujú, spoluhráčov, s ktorými sa bavím na každom tréningu, zápase či mimo ihriska. Stále sa smejeme, srandujeme, robíme to, čo nás najviac baví. V tíme funguje chémia medzi skúsenými harcovníkmi a mladou dravosťou. Snažím sa pomôcť mladším v ich začiatkoch, hoci sám sa stále učím ako od iných, tak aj na svojich chybách. Nielen v Podpor Pohyb, ale v celej futsalovej komunite mám množstvo priateľov, fungujeme takmer ako rodina. Športovo mám ešte množstvo snov, ktoré by som chcel dosiahnuť, nedá sa to však porovnať so všetkým nehmotným, čo mi futsal dal.
Okrem futsalu si ešte stále aj študent, kde a čo študuješ a dá sa to skĺbiť s futsalom?
Som študentom druhého ročníka na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika, študujem ekonomickú a finančnú matematiku. Vždy ma bavilo počítať góly a robiť každému štatistiky, asi mi to ostalo z detstva. Viackrát už nastali situácie, kedy som musel skĺbiť štúdium a futsal, nikdy som s tým ale nemal problém. Ak sa chce, všetko sa dá. Snáď to bude takto pokračovať aj naďalej.
Chcel by si ešte niečo na záver odkázať fanúšikom Podpor Pohyb?
Chcel by som im poďakovať za podporu, ktorú nám dávajú počas celého roka. Futsal hráme pre nich, preto je vždy odmenou, keď po poslednom zápase sezóny postojačky tlieskajú. Všetkých váhajúcich hráčov, ktorí by sa k nám chceli pridať, by som chcel srdečne pozvať medzi nás, aj keď sú na to ešte primladí. Som si istý, že ich tento šport bude baviť a vytvoria si mnoho nielen športových zážitkov. Už teraz sa teším na novú sezónu!
Ďakujeme pekne, že si si na nás našiel čas a držíme palce nielen v reprezentačnom drese, ale aj v tom klubovom Podpor Pohyb.
