Sebastián Bačo – meno, ktoré sa v minulej sezóne spájalo s líderskou úlohou, odhodlaním a nefalšovanou vášňou pre futsal. Ako kapitán viedol tím Podpor Pohyb Košice nielen svojím výkonom na palubovke, ale aj charakterom a schopnosťou spojiť ľudí okolo seba. Bol to práve on, kto stál pri kľúčových momentoch sezóny, prežíval výbuchy radosti po víťazných góloch a zároveň niesol zodpovednosť v náročných chvíľach. Jeho odchod do chorvátskej ligy bol veľkým krokom v kariére, no spomienky na rodinnú atmosféru v Košiciach, na spoluhráčov a nezabudnuteľné okamihy mu zostali hlboko v srdci.
Aj po svojom odchode zostáva s tímom v úzkom kontakte, sleduje ich zápasy a zdieľa radosť z úspechov mladých hráčov, ktorým sám odovzdával skúsenosti. Podpor Pohyb Košice pre neho nebol len klubom – bol to domov, kde sa formovali priateľstvá, vytvárali spomienky a rodila sa hrdosť na spoločnú cestu. Sebastian Bačo síce prijal novú výzvu, no jeho srdce stále bije pre klub, ktorý ho formoval nielen ako športovca, ale aj ako človeka.
A práve o tom bude dnešné mimoriadne vydanie, kde nám Sebastián prezradí to, ako prežíval svoju poslednú sezónu v drese Podpor Pohyb Košice, ako sa lúčilo s klubom, ktorý nazýva svojou druhou rodinou, a ako vníma novú kapitolu svojej kariéry v chorvátskej lige. Prinesieme vám spomienky, ktoré stále rezonujú, emócie, ktoré nevyprchali, a úprimné slová hráča, ktorý aj naďalej zostáva žlto-modrý.
Ak zavrieš oči a povieš si „Podpor Pohyb Košice“, aký prvý obraz alebo moment sa ti vybaví?
Pri Podpor Pohyb Košice sa mi vždy v hlave vytvorí portrét usmievavých tvárí detičiek v akadémií po vyhratom zápase v minulej sezóne. Sú to pre mňa skvelé spomienky na môj najkrajší futsalový rok v živote.
Aké to bolo byť súčasťou tohto tímu? Čím bol pre teba výnimočný?
Určite atmosférou, ktorá vytvorila skvelé prostredie pre každého v klube. Od detí v akadémií, cez rodičov až po samotný realizačný tím a hráčov v A-mužstve. Myslím, že celé to prostredie vytvorilo medzi nami spojenie, ktoré určite nekončilo pri bránach športovej haly. Viem, že je to akési klišé, ak poviem, že pre mňa bol Podpor Pohyb druhou rodinou, ale takto to naozaj vnímam. S väčšinou ľudí v klube mám aj po odchode skvelé vzťahy a myslím, že sa to v blízkej dobe nezmení.
Máš nejaký moment, na ktorý nikdy nezabudneš, taký, ktorý ťa vždy rozosmeje alebo dojme?
Uf, možno budem veľmi konkrétny, ale moment, ktorý mi dodnes rezonuje v hlave, je „Martyho“ (Filipa Martona) gól na 3:1 proti Leviciam v 3. semifinále. Môže za to viacero faktorov – atmosféra v hale, dôležitosť zápasu a momentu, perfektná akcia na jeden dotyk a náš nefalšovaný výbuch radosti na ihrisku. Podobnú radosť som vo svojej kariére zažil len párkrát. Pamätám si, ako sme sa všetci na ihrisku rozbehli iným smerom a napokon po pár sekundách oslávili gól aj spolu. Pre mňa jednoznačne jeden z momentov, kedy sa vyplatili všetky tie tréningy a dni strávené v hale.
Je nejaká myšlienka, hodnota alebo prístup, ktorý si si z Podpor Pohyb Košice odniesol a stále sa ním riadiš?
Pre mňa je celý projekt Podpor Pohybu založený na myšlienke práce s mládežou a vkladaní dôvery do mladých hráčov. Rozprávať sa, počúvať a dôverovať mladým je pre mňa najlepšou cestou k dlhodobým výsledkom. Práca s futsalovou mládežou v Košiciach je už dlhé roky najkvalitnejšia, a to najmä vďaka skvelému prostrediu, v ktorom mladí dostávajú veľkú dôveru a zodpovednosť na ihrisku aj mimo neho.
Aké bolo lúčiť sa s klubom a spoluhráčmi? Pamätáš si na moment, keď si si uvedomil, že toto je tvoj posledný zápas za Podpor Pohyb Košice?
Lúčenie bolo veľmi náročné a emotívne, no vedel som, že pre môj osobný kariérny a športový rast to musím urobiť. Viaceré zahraničné ponuky som odmietol, pretože som cítil veľkú zodpovednosť za naše mužstvo. Napokon som však po dlhom rozmýšľaní prijal ponuku z Chorvátska, keďže túto ligu považujem za jednu z najlepších v Európe. Dlho by som si vyčítal, keby som nevystúpil z komfortnej zóny a tento krok neurobil. V poslednom zápase sezóny som si to neuvedomoval, keďže ponuku som dostal oveľa neskôr. Mojou derniérou bolo podujatie Podpor Pohyb vs RCS Košice, kde som si začal uvedomovať, že ďalšiu sezónu už budem hrať inde.
Bol niekto zo spoluhráčov, kto ti pri odchode povedal niečo, čo ťa prekvapilo alebo na čo dodnes spomínaš? Čo to bolo?
Pri odchode som sa snažil rozprávať s každým hráčom, fanúšikom a členom realizačného tímu. No zapamätal som si pravdepodobne len vetu od „Korkyho“, (Filipa Korčeka) ktorý mi povedal: „Nech sa deje čokoľvek, po sezóne si dáme jedno pivo na minilige.“
Sleduješ stále výsledky klubu? Ako prežívaš ich zápasy, aj keď už nie si hráčom Podpor Pohyb Košice?
Samozrejme. Tu v Chorvátsku hráme najmä v sobotu, takže sa snažím pozerať každý zápas, ak v tom čase nemáme tréning alebo necestujeme na zápas. Zápasy prežívam takmer rovnako, ako keď som bol hráčom v Košiciach. Často mám chuť „preskočiť“ obrazovku a vrhnúť sa na ihrisko. Pravidelne si píšem s viacerými hráčmi a po každom zápase analyzujem hru s mojím otcom. Podpor Pohyb mi je stále blízkym miestom plným mojich najbližších ľudí a verím, že v apríli ešte pár play-off zápasov stihnem aj naživo v Košiciach.
Je niekto zo spoluhráčov, koho výkony alebo rast po tvojom odchode ťa špeciálne potešili alebo prekvapili?
Je pre mňa náročné vyzdvihnúť konkrétnu individualitu z tejto sezóny. O tom to nikdy v Podpor Pohybe nebolo – naopak, väčšinu času to bola skvelá tímovosť, ktorá nás ťahala za víťazstvami. Som však mimoriadne rád, keď vidím, aký obrovský progres spravili mladí hráči ako Riško Matis, Matúš Pálfi či Matúš Kuruc. Verím, že v Košiciach opäť rastie skvelá generácia mladých hráčov, ktorá bude o pár rokov pilierom slovenskej reprezentácie.
Ná ktorý úspech v Podpor Pohyb Košice, si dodnes najviac hrdý?
Pre mňa je najväčšou hrdosťou vidieť a byť súčasťou obrovského pokroku, ktorý Podpor Pohyb ako klub dosiahol. Tento klub je obklopený ľuďmi, ktorí sa na tento náš šport pozerajú s nadšením a veľkým zápalom v srdci. To je hlavným dôvodom, prečo som sa vždy cítil a stále cítim súčasťou niečoho úprimného a pekného. Som mimoriadne hrdý na všetkých hráčov a ľudí pracujúcich okolo Podpor Pohybu, najmä na svojho otca za jeho úsilie, ktoré dáva do trénerstva, klubu a akadémie.
Na záver máš možnosť povedať pár slov smerom k Podpor Pohyb Košice, či už odkaz pre svojich bývalých spoluhráčov, ľudí z klubu alebo fanúšikov. Čo by si im chcel odkázať?
Budem čo najstručnejší a rovnako ako v predošlých rozhovoroch aj ja spomeniem to, že Podpor Pohyb vytvoril projekt, v ktorom sa hráči, fanúšikovia a ľudia pracujúci za oponami cítia ako v rodine. Aj po mojom odchode stále cítim, že som súčasťou kolektívu a to je to najkrajšie. Verím, že záver sezóny vyjde aspoň tak dobre, ako záver tej predošlej a diváci budú z haly odchádzať spokojní a hrdí. Ľúbim vás! vvpp
Sebastian Bačo síce dnes háji farby chorvátskeho klubu Aurelia Boso a jeho kariéra ho zaviedla na novú cestu, no jeho spojenie s Podpor Pohyb Košice zostáva silnejšie, než by mohli ovplyvniť kilometre či čas. Spomienky na chvíle strávené v košickej hale sú preňho viac než len súčasť minulosti – sú to okamihy plné emócií, priateľstiev a hrdosti na tím, ktorý spoločne tvorili. Každý výbuch radosti po strelenom góle, každý potlesk v zaplnenej hale či objatie so spoluhráčmi po ťažko vybojovanom víťazstve zostane navždy zapísané v jeho srdci.
Aj dnes, keď sleduje zápasy svojich bývalých spoluhráčov z diaľky, prežíva ich úspechy rovnako intenzívne, akoby stál s nimi na palubovke. Podpor Pohyb Košice preňho nebol len klubom – bol miestom, kde našiel druhú rodinu, kde dozrel ako hráč aj ako človek. A hoci dnes oblieka iný dres, jeho futsalové korene budú vždy pevne späté s Košicami. Pretože raz žlto-modrý, navždy žlto-modrý 💛💙.
