Spočiatku mal Dávid k futsalu skôr náhodný vzťah, no rýchlo pochopil, že ide o viac než len „menší futbal v hale“. Postupne sa vypracoval cez mládežnícke súťaže, narážal na prekážky, ktoré dobre pozná každý mladý športovec snažiaci sa balansovať medzi rôznymi svetmi, no nevzdal sa. Naopak, svojou vytrvalosťou si otvoril dvere k úspechom, ktoré by si kedysi možno ani nepredstavoval.
V rozhovore hovorí úprimne o svojich začiatkoch, neľahkých rozhodnutiach, silných momentoch v žlto-modrom drese, ale aj o osobách, ktoré ho počas cesty najviac ovplyvnili. Nechýba ani ľudský pohľad na to, ako vyzerá jeho bežný deň mimo palubovky a čo by si splnil, keby mal možnosť na chvíľu si vymeniť život.
Ako si sa dostal k futsalu? Bol to vždy tvoj hlavný šport, alebo si mal na začiatku iné športové ambície?
K futsalu som sa dostal v ideálnom čase – práve keď som rozmýšľal, že skončím s futbalom, ktorý som, ako asi každý, hrával od malička. Zavolal ma k nemu Kristian Medoň, ktorý ho už v tom čase aktívne hrával, a spýtal sa, či by som to nechcel skúsiť. Nemal som žiadne očakávania, takže som bol príjemne prekvapený, kam som sa dostal a koľko skvelých ľudí som pritom spoznal.
Aké boli tvoje prvé kroky vo futsalovej kariére – pamätáš si na nejaké prekážky alebo zlomové momenty?
Moje prvé kroky boli v rodnom Prešove, kde sme hrali súťaže do 18 a 20 rokov, a popritom aj 2. ligu východ za mužov. Prekážky prichádzali z Lipian, kde som ešte hrával dorasteneckú ligu vo futbale. Ako to už často býva, trénerom (česť výnimkám) vadilo, že robíme aj niečo navyše, takže nám zakazovali chodiť na futsal. A ak sme predsa len šli, „odmenili“ nás nenominovaním alebo tým, že nás nepostavili do zápasu. Pre mladého hráča to môže byť dosť frustrujúce, takže som rád, že som sa nenechal zlomiť a rozhodol sa zostať pri futsale.
Je nejaký konkrétny zápas v žlto-modrom drese, na ktorý nikdy nezabudneš? Čím bol výnimočný?
Určite ten tretí zápas v Lučenci v sezóne 2022/23. Mysleli si, že už majú všetko vo vrecku a chystali oslavy doma, ale my sme im to prekazili. Bolo to neskutočne sladké víťazstvo.
Aký bol tvoj prvý veľký úspech?
Tým, že sme boli výborná partia, sa nám podarilo získať titul majstra Slovenska v juniorke a vyhrať 2. ligu s mužmi. Ale za najväčší úspech považujem to, že sme sa s Kikom ešte ako veľmi mladí dokázali predať do Poľska a – ak sa nemýlim – boli sme prví Slováci v poľskej Ekstraklase.
Existuje nejaký tréner, spoluhráč alebo osoba, ktorá ťa vo futsalovej kariére najviac ovplyvnila? Čím bol pre teba výnimočný/á?
V športe ako futsal, ktorý musí stále bojovať s futbalom o pozornosť, je dôležitý prvý kontakt – ten, kto ťa presvedčí, že aj toto je cesta. Pre mňa to boli skvelí tréneri v Prešove – Lukáš Vrbovský a Jakub Harčar, ktorí mi futsal „ukázali a naučili“. A samozrejme Kiko Medoň, s ktorým som to ťahal od úplného začiatku až po Poľsko, do Chojníc.
Keď máš voľný čas mimo futsalu, čomu sa najradšej venuješ? Máš nejaké iné športy alebo koníčky?
Keďže toho času popri futsale, veľkom futbale a práci nie je veľa, snažím sa ho tráviť s manželkou. Keď netrávime čas aktívne, rád si čítam knihy alebo si pozriem Formulu 1 a zápasy Tottenhamu.
Každý športovec má svoj rituál alebo spôsob, ako sa pripraviť na zápas. Máš nejaký špeciálny zvyk alebo rutinu pred dôležitými zápasmi?
Jasné – dám si nakopávač, Flector a natriem sa hrejivkou. Haha, bez toho to nejde.
Máš nejaký futsalový cieľ? Aký?
Určite vyhrať titul s tímom Podpor Pohyb. A tiež by som sa chcel pričiniť o to, aby sa futsal vrátil do Prešova – lebo tam podľa mňa patrí.
Teraz trochu na odľahčenie – keby si mohol na jeden deň vymeniť život s akýmkoľvek športovcom na svete, kto by to bol a prečo?
Asi by som si zvolil nejakého pilota F1 z 80. alebo 90. rokov, keď to bolo ešte nebezpečné a surové. To musel byť fakt adrenalín.
Na záver – fanúšikovia vás podporujú v každom zápase. Čo pre teba znamená ich podpora a aký odkaz by si im chcel poslať?
Sú veľmi dôležití – robíme to pre nich. Každý zápas je pre mňa česť a zodpovednosť nastúpiť pred takou skvelou kulisou. Ďakujeme, že ste stále s nami!
To, čo sa začalo ako jednoduché pozvanie na tréning, prerástlo do vášne, ktorá dnes vypĺňa veľkú časť jeho života. Prešiel si cez obdobia, kedy musel robiť ťažké rozhodnutia medzi futbalom a futsalom, čelil nedôvere či zákazu od trénerov, no nikdy sa nenechal odradiť. Práve naopak, každou prekážkou v ňom rástla chuť dokázať, že si ide svojou cestou správne.
Dnes je hráčom, ktorý vie, čo znamená tvrdá práca, tímový duch a oddanosť športu. Má za sebou úspechy, na ktoré môže byť hrdý, od mládežníckych titulov až po pôsobenie v zahraničí. No aj napriek tomu zostáva pokorný a cieľavedomý. Vie, kde sú jeho korene, a sníva o tom, že raz pomôže futsalu vrátiť sa tam, kde podľa neho patrí – do rodného Prešova.
Jeho príbeh nie je len o góloch a tituloch, ale najmä o ľuďoch, ktorí ho sprevádzali, o hodnotách, ktoré si nesie so sebou, a o láske k hre, ktorá ho nikdy neopustila. Vďaka tomu dnes inšpiruje aj ďalších, mladších hráčov, ktorí možno tiež hľadajú svoju cestu.
A kto bude ďalší? Návratilec Gabriel Rick si zaspomína na svoj prvý klub, prehovoril o návrate do Košíc a prezradil, ktorý zápas bol pre neho v kariére najnáročnejší.
Rozhovor plný emócií, spomienok a motivácie si nenechajte ujsť v pondelok 28. 4. 2025 o 17:00.
