Ako si sa dostal k futsalu? Bol to vždy tvoj hlavný šport, alebo si mal na začiatku iné športové ambície?
Asi ako väčšina futsalistov na Slovensku, aj ja som sa k futsalu dostal cez futbal. Paradoxom je, že mojím úplne prvým trénerom bol pán tréner Richard Bačo, ktorý sa po rokoch stal aj mojím prvým futsalovým trénerom. Počas aktívneho pôsobenia vo futbale som mal zdravotné problémy a musel som s veľkým futbalom skončiť. Aj napriek tomu som si chodieval zahrať – či už košickú miniligu, alebo so starším bratom a jeho partiou do haly. Tam ma to začalo baviť ešte viac, a práve v tom čase ma oslovil už spomínaný tréner Bačo, či by som to neskúsil v jednom z košických klubov.

Ktorý bol tvoj prvý klub a aké máš naň spomienky?
Začínal som v mestskej lige za tím Legionárov, kde som hrával spolu s mojím bratom a výbornými bývalými ligovými futbalistami. Bola to skvelá skúsenosť a prvý kontakt s organizovaným futsalom. Následne som prešiel do jedného z prvoligových košických klubov, kde pôsobil tréner Richard Bačo. Boli to moje prvé vážnejšie futsalové kroky – spoznával som úplne nový šport a musel som sa veľa učiť. Keďže som začínal ako 16-ročný, najťažšie bolo fyzicky sa presadiť medzi dospelými hráčmi. Po dvoch rokoch sme sa ako tím prebojovali do finále proti vtedy dominantnému Slov-Maticu FOFO Bratislava. Finále sa nám podarilo zvládnuť a stali sme sa majstrami Slovenska. Na toto obdobie mám naozaj tie najkrajšie spomienky.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech v hráčskej kariére?
Určite moment, keď sa nám podarilo prebojovať na záverečný turnaj Majstrovstiev Európy v Holandsku, kde som mal tú česť obliecť dres slovenskej reprezentácie. Pre mňa osobne to bola strastiplná, no zároveň krásna cesta, ktorá fakt stála za to. Byť súčasťou takéhoto vrcholu, stáť pri hymne a reprezentovať krajinu – to sú momenty, na ktoré človek nikdy nezabudne.

Foto: FutsalSlovakia

Kedy si začal uvažovať nad trénerskou kariérou? Vždy si chcel byť trénerom, alebo prišla tá myšlienka nečakane?
Počas aktívneho hrania som nad trénerskou kariérou veľmi neuvažoval – predsa len, sedieť na dvoch stoličkách je náročné. Zranenia, najmä s kolenami, ma však postupne pribrzdili, a práve vďaka nim prišla aj prvá trénerská skúsenosť. Dostal som možnosť byť pri seniorskej reprezentácii ako náhrada za trénera Richarda Bača, a to pod vedením trénera Mariána Berkyho. Bola to výnimočná skúsenosť vidieť všetko „z druhej strany“ – z lavičky, ako súčasť realizačného tímu. Práve vtedy som začal nad trénovaním aktívnejšie premýšľať.

Ako ti hráčska skúsenosť pomáha pri vedení mladých hráčov? Vnímajú ťa možno aj ako vzor?
Určite čerpám z hráčskych skúseností, najmä čo sa týka herných situácií a ich riešenia priamo na ihrisku. Snažím sa zamerať nielen na dobré základy, ale aj na detaily, ktoré často rozhodujú. Veľkou výhodou je aj to, že som mal možnosť hrať pod výbornými trénermi, pričom každý z nich mal svoj vlastný prístup a spôsob koučingu. Snažím sa z toho dobrého vziať čo najviac a zároveň si budujem svoju vlastnú cestu, ktorou chcem viesť chlapcov. Dôležitý je pre mňa aj ľudský faktor – charakter hráčov, ich správanie, prístup. Vnímam svoju úlohu pri mladších ročníkoch nielen ako trénera futsalu, ale aj ako niekoho, kto im má pomôcť rásť ako ľuďom. A či ma niektorí vnímajú ako vzor? To je skôr otázka na samotných hráčov. Ja viem len to, že nestačí o veciach hovoriť – tréner musí ísť príkladom v prístupe, správaní a nasadení.

Ako sa ti pracuje s generáciou dnešných mladých hráčov? V čom sú iní a v čom podobní tebe v ich veku?
Práca s dnešnou generáciou mladých hráčov je výzvou, ale zároveň aj veľkou inšpiráciou. Sú iní ako my v ich veku – vyrastajú v digitálnej dobe, majú viac možností, ale zároveň aj viac rozptýlení. Často im chýba trpezlivosť a vytrvalosť, preto sa snažím viesť ich k tomu, aby pochopili hodnotu tvrdej práce, pokory a kolektívu. Na druhej strane, vidím v nich veľký potenciál. Sú zvedaví, vnímaví, technicky šikovní a keď sa pre niečo nadchnú, dokážu ísť naplno. Práve preto sa snažíme vytvárať rodinné prostredie, kde môžu rásť nielen ako hráči, ale aj ako ľudia. V mnohých veciach sa im viem priblížiť, viem sa vžiť do ich situácií, lebo som si tým všetkým prešiel tiež.

Ako si spomínaš na atmosféru a celkový priebeh kvalifikácie v Poprade? Čo ti najviac utkvelo v pamäti?
Na kvalifikáciu v Poprade spomínam s veľkou vďačnosťou a hrdosťou. Bola to výnimočná udalosť nielen pre nás ako tím, ale aj pre celý slovenský futsal. Atmosféra bola fantastická – diváci nás prišli podporiť vo veľkom počte a tú energiu bolo cítiť počas každého zápasu. Najviac mi utkveli v pamäti emócie po víťazstve nad Rumunskom (1:0). Bola to naša prvá výhra, ktorou sme si zabezpečili, že zostávame v hre o postup až do posledného zápasu. Veľmi silné bolo aj prepojenie medzi realizačným tímom, hráčmi a ľuďmi v zákulisí – všetci sme ťahali za jeden povraz. Takéto chvíle ma len utvrdzujú v tom, že má zmysel poctivo pracovať s touto generáciou.

Chalani predviedli veľmi kvalitné výkony, čo ťa na ich hre najviac potešilo alebo prekvapilo?
V prvých dvoch zápasoch bola v prvých polčasoch na našej hre cítiť nervozita, no do druhého polčasu sme vždy nastúpili ako vymenení. Dokázali sme predčiť súpera, zjednodušili sme hru, a hlavne – hrali sme až do konca ako jeden tím. V tom rozhodujúcom zápase nám však prvý polčas vôbec nevyšiel. Inkasovali sme zo situácií, ktoré sme si ráno na tréningu ukazovali, a nesplnili sme taktické pokyny. Dá sa povedať, že po piatom inkasovanom góle to už vyzeralo na „uterák“. Ale práve tu si dovolím povedať, že hociktoré skúsenejšie mužstvo by sa na našom mieste rozsypalo a zápas už len dohralo. Chalani si však siahli na dno síl a bojovali až do úplného konca. Dokázali sme duel aspoň trochu zdramatizovať, ale na postup to už nestačilo. Aj napriek tomu to bol obrovský dôkaz charakteru tohto tímu. A to je pre mňa silnejší signál ako samotný výsledok.

Foto: FutsalSlovakia/Hrušo

Ktorí hráči z tohto tímu podľa teba majú potenciál v budúcnosti presadiť sa aj v seniorskej reprezentácii a čo ich k tomu predurčuje?
V tomto tíme je viacero chalanov, ktorí majú potenciál presadiť sa aj na seniorskej úrovni. Nerád by som vyzdvihoval konkrétne mená, pretože každý z nich má svoju cestu a vyvíja sa iným tempom. Ale už teraz vidíme hráčov, ktorí majú výnimočné technické zručnosti, správne herné myslenie a silnú mentálnu výbavu. Zároveň sú však vo veku, keď už pomaly prichádza čas na rozhodnutie – či sa chcú naplno venovať futsalu alebo futbalu. To rozhodnutie bude pre ich ďalší vývoj kľúčové hlavne na to, aby sa presadili v seniorskej reprezentácii. Budú musieť systematicky pracovať, ochotní učiť sa a zvládať tlak v náročných situáciách. Verím však, že ak si udržia správny prístup a chuť napredovať, o viacerých z nich ešte budeme počuť – a možno už čoskoro aj v seniorskom národnom tíme.

Keby si mal vybrať jednu vec, na ktorú môže byť celý tím po popradskej kvalifikácii hrdý, čo by to bolo a prečo?
Jednoznačne tímový duch a charakter. Bez ohľadu na výsledok posledného zápasu môžeme byť hrdí na to, ako sme to celé odmakali – od prvého tréningu až po posledný hvizd v Poprade. Chalani ukázali, že sú ochotní obetovať sa jeden za druhého, bojovať do poslednej sekundy a zobrať na seba zodpovednosť aj v ťažkých chvíľach. Vďaka tomu sme dokázali konkurovať silným súperom a ukázali sme, že slovenský futsal má mladú generáciu, ktorá má srdce, odhodlanie aj potenciál. Pre mňa je táto súdržnosť a spoločné ťahanie za jeden povraz tou najväčšou výhrou celého turnaja.

Foto: FutsalSlovakia/Hrušo